Dublin's parks - Dublin's ZOO in Phoenix Park

Po tom, čo Lucka uverejnila na svojom blogu nádherné portréty zvierat z barcelonskej ZOO, a neskôr ešte delfíny, musela som zbierať odvahu celý týždeň, aby som sa odvážila dať sem svoje fotky. Dúfam, že je chyba iba v tom, že nemám taký dobrý foťák...;-) Každopádne, v jeden nezvyčajne teplý a slnečný májový deň som si pomyslela, že je ako stvorený na navštevu tunajších ZOO zvieratiek, a so mnou si tak pomysleli stovky ďalších ľudí (s čím som až tak nerátala), takže ZOO praskala vo švíkoch (s vrieskajúcimi deťmi som potom pri každom okne bojovala o dobrý výhľad ;-)). Našťastie, zvieratá tu majú obrovské výbehy, takže sa môžu pred prílišnou pozornosťou schovať niekam ďaleko do kúta, čo využili najmä mačkovité šelmy ("Vidíte, tam vzadu vidno hlavu sediaceho tigra!" "Kde, pri tom spadnutom kmeni?" "Vpravo od tých veľkých skál, či vľavo..?" "Aj tam na druhej strane sa mihli dajaké pruhy!") Z leva som videla iba trčiace zadné nohy ako ležal na chrbáte a slnil sa...:-) Ale nehnevala som sa, keď som za nejakou tabuľkou s názvom a opisom zvieraťa videla iba prázdny výbeh. Som rada, že majú (keď už sú zavreté v ZOO) toľko priestoru nielen na pohyb, ale aby sa mohli schovať pred príliš hlučnými návštevníkmi. Okrem toho, ak môžem niečo dodať na obranu ZOO (pre tých, čo si myslia, že je neuveriteľné barbarstvo zatvárať tam zvieratá), "odňatie" slobody zvierat je v mnohých prípadoch len ilúziou, pretože aj v otvorenej prírode má veľa zvierat svoje teritórium, ktoré neopúšťa po celý život; okrem toho som počula, že sa zvieratá v ZOO zvyknú dožívať aj vyššieho veku ako zvyčajne, lebo nevedú taký stresuplný život ako niekde v džungli (aj keď pri tých mnohých vrieskajúcich a nedisciplinovaných ľuďoch si človek nie je až tak istý...) A aj keď sú zvieratká vždy najkrajšie vo voľnej prírode, je super vidieť ich naživo a potešiť sa nimi v ZOO, kde je o ne dobre postarané...


Tieto vtáky (neviem, čo je to za druh, budem ho volať sivák, je veľký skoro ako labuť), i keď očividne patriace k ZOO, si poletovali kade chceli, sadali na stromy, strechy domov a búdok a brlohov, zaleteli k tučniakom zvlažiť si nohy v ich jazierku, alebo k tuleňom, aby z "prvého radu" mohli sledovať ich program... Bolo to také podarené...:-) A potom ževraj ZOO berie zvieratám slobodu! :-)


Takéto "priame" fotky zvierat sú dosť vzácne, väčšinou, ak neboli schované pred ľuďmi či páliacim slnkom, mohli sa dať odfotiť len cez pletivo, alebo cez presklenú stenu, ktoré ohraničovali ich výbeh...


...ako tieto vtáky...


...alebo tento červený riečny diviak... (vzadu bolo vidno aj časti pooranej zeme, očividne s entuziazmom, ako sa na riadneho diviaka patrí :-))


Plameniaci boli krásni... foto nekvalitné :-(


Pavián s banánom a na preliezke :-)


Nájdite na tomto obrázku hrocha


Na súši je to podstatne jednoduchšie :-)


Stánok so "suvenírmi" :-)


Tučniaci boli tiež prítulní, zvedavo vykukovali na návštevníkov (vzadu ich sivý kamoš :-))




Tento nosorožec si hrozivo brúsi roh o konár...


...nečudo, že musel byť od ostatných oddelený v osobitnej ohrade...
(Inak, zdalo sa mi podarené, že i keď pracovníci ZOO vytvorili pre nosorožcov mokrade, oni ich ignorovali a vyryli si vlastné. Taký miniakt nezávislosti :-))


Ohrady sa preliezať nesmeli, ale kto chcel pohladkať nosorožca, jeden sa pripletol medzi ľudí...:-) (Tomu, čo bol vnútri kostýmu, muselo byť pekelne horúco!)


Musí to byť riadne vzrúšo, keď majú títo parohové súboje..!


Zvedavý šimpanz sa hral s konárom vo vode, a i keď bolo horúco, očividne sa nechcel zvlažiť, lebo sa istil druhou rukou...


Marty & Marty & Marty :-)


Obrovské pokojné žirafy síce nezvyknú behať splašene kade-tade...


...ale tiež asi nemajú radi fotenie, lebo nepostáli, aby som ich mohla pekne spredu odfotiť...


...až na tieto dve, ktoré strážili vchod do detského ihriska...:-)


Strkám si hlavu do piesku


Krásna snežná sova sa nemusí celá otáčať, keď chce mať prehľad čo sa deje. Pozriem raz - sova otočená ku mne chrbtom. Pozriem druhý raz - poloha tá istá, akurát že hore sa zjavil zobák a dve zízajúce sovie oči...:-)


Gorila - "the gentle giant" ako znelo v popise. Fascinujúco zručne si olamovala, triedila a ohrýzala konáre. Pozerala očami múdrymi ako človek. Neskôr ich bolo v miestnoti viac, aj jedno mláďatko, nesmierne hravé a podarené, poskakovalo a majestátne si bilo do hrude najčastejšie pred tou najväčšou gorilou - tatkom, ktorý naňho pozeral láskavo a zhovievavo v zmysle "...no dobre dobre moje zlaté, len si neublíž..." :-) Čo bolo hrozné sledovať, boli ľudia (nie iba deti, ale aj dospelí) spolu so mnou z druhej strany skla; boli strašne hluční, že si človek nepočul vlastného slova, vulgárni a treskali napriek výslovnému zákazu na sklo. Gorily na nich pozerali smutnými očami ako na súčasť divokej džungle. Dúfam, že tie sklené steny sú aspoň trochu zvukotesné, a že také čosi tam nemajú každý deň; potom by to bolo ozajstné týranie zvierat... Keby tú scénu pozoroval nejaký mimozemšťan, určite by si pomyslel, že necivilizovaní divosi sú práve ľudia...

The Giant's Wife

(an Irish legend) In the days when giants lived in the north of Ireland, Finn McCool was the biggest, strongest, most handsome of tem all - or so he thought. With his bare hands, Finn could rip a pine tree out of the ground. He could leap across a river in one bound. He could split a boulder in half with one swish of his axe. Now Finn had heard that there were clans of giants living in Scotland who had competitions throwing tree trunks and carrying boulders. That sounded to him like great fun. So Finn decided to build a road right across the sea, so he could walk across to see these Scottish giants without getting his feet wet. He began to work hard, ripping rocks from the mountains and throwing them into the sea until they piled up above the water and began to form a road. He was only three days into the job when a friend of his arrived at the seashore. “Finn, I don’t meat to worry you, to be sure,” his friend said, “but there’s gossip about a strange giant who’s on his way to your house to flatten you. Some say that he’s leapt across the sea from Scotland without needing a boat or a bridge people say that he keeps a thunderbolt in his pocket. I’ve heard, too, that he has a magic little finger with as much strength in it as ten men put together!“ “Pah!” cried Finn, “I don’t believe a word of it!“ But secretly, he began to feel a little uneasy. The minute Finn arrived home, he sat down glumly at the kitchen table and told his wife Oonagh all about the stories of the strange giant. “If it’s true, he’ll beat me into mashed potatoes!“ Finn moaned. „You men are always boasting about your muscles, but sometimes you should use your brains instead,” Oonagh laughed. “Now do as I say and leave everything else to me.” Oonagh quickly found nine round, flat stones and put them on a plate with a round flat oatcake. Meanwhile, Finn built an enormous baby’s cradle and put it by the fireside, just as Oonagh had told him. Just then, Finn and Oonagh felt the ground begin to shake underneath them and a dark shadow fell across the house. „It’s him! He’s here!“ panicked Finn, running to and fro. “What shall I do?” “Calm down,” urged Oonagh, handing her husband a bonnet and nightdress. “Put these on and climb into the cradle!” Finn was far too scared to argue, and soon he was dressed up like a baby and lying cuddled up in the crib. Oonagh shoved a huge bottle of milk into his mouth and went to answer the door. “WHERE IS FINN MCCOOL?” roared the massive giant. He was certainly the biggest giant Oonagh had ever seen – and the ugliest! “WHEN I FIND HIM, I’M GOING TO RIP HIM TO SHREDS!” the giant bellowed. “I’m afraid you’ve missed my husband,” Oonagh smiled sweetly. “He’s away at the coast, building a road across the sea to Scotland. He started this morning and he’ll be finished by teatime. You can come and wait for him if you like.” The massive giant growled under his breath that may or may not have been a thank you. Oonagh beckoned him inside. “Well, you’d better come in and have something to eat. You’ll need to get your strength up if you’re going to fight Finn. I have to say, you look like a dwarf next to my husband!” In the cradle, Finn’s teeth began to chatter. What on earth was his wife annoying the monster giant like that for? “Have an oatcake,” Oonagh offered the stranger politely, putting one of the round, flat rocks on his plate. The greedy giant crammed it into his mouth and took a huge bite. “OW!” he roared, spitting bits of broken teeth all over the table. “Oh dear, didn’t you like it?” Oonagh fussed. “To be sure, they’re the baby’s favourite!” She strode over to the cradle and gave Finn the oatcake. He munched on it happily. The strange giant peered into his cradle. “That’s Finn McCool’s baby?” he asked, highly suprised. “He’s a whopper of a lad, isn’t he?” “Yes,” sighed Oonagh, tickling her husband under the chin while Finn cooed and gurgled as best he could. “He’s got teeth already, you know. Here, put your finger into his mouth and feel. Go on.” Slowly, nervously, the ginat put his little finger inside Finn’s mouth. CRUNCH! Finn bit down as hard as he possibly could – right through the bone! “AAARRRGGHHH!” roared the giant. “If Finn McCool’s baby is that strong, I’m not hanging around to find out what Finn McCool is like!” And with that, he was out of the door and away over the hills before Finn could even leap out of the cradle. Finn McCool never did finish his rad across the sea if you go to Ireland today, you can still see it poking out into the water, half finished. He wanted nothing more than to stay at home and enjoy the rest of his days with his beautiful, clever wife. So that’s exactly what he did! The true hero doesn't always have to be made of muscles, or be a man...:-)

Šuňavské nezábudky 7

Bociania rodinka






Ešte si neodpustím posledný pohľad na Tatry...




Drobné lesné jazierko :-)




Zlatý les v zapadajúcom slnku


Lietajúci kvet :-)


"Kráľ pod horou"


Kačičky na našom rybníku








Celý čas čo tu pršalo, som dúfala, že uvidím hmlu medzi stromami a nad lúkou. Je to ale oveľa ťažšie, než sa zdá. Keď som už prestala dúfať, v posledný deň doma sa mi jej dostalo...


...aj keď fotky sú oproti skutočnosti iba slabý čaj...




Dobrú noc, Šuňava...

Šuňavské nezábudky 6

Nikdy som odtiaľ naozaj neodišla, a ani neodídem. Tie miesta nie sú pre mňa len príjemnou kulisou na prechádzku. To, čo som tam za celé tie roky prežila, je do mňa hlboko vryté, všetko tam bytostne prežívam, teší ma každé vyrastené steblo, smútim za každým spadnutým stromom. Vždy tak trochu tŕpnem, či si ma to tam bude pamätať, keď sa vrátim. A vždy sú zážitky nové a neopakovateľné...




Hnedé kmene stromov ožiarené slnkom krajšie než stĺpy katedrály




Takéhoto výhľadu nikdy nie je dosť...




Z kmeňa rastie nový stromček. Korene už má silné






Zelené zátišie




Posed - od slova posedieť. Nie sedieť, posedieť...








Pri západe slnka. Keď je svet krajší a zvláštnejší, než inokedy


Súmračné Tatry...


...ako z Rozprávky

Pavučina

Četl jsem verše Vrchlického,
když náhle po knize
pavouk mi leze beze všeho.
- Maminko, zab ho, bojím se ho!
- Proč? Nosí peníze.

A pavoučka jsme nezabili.
Kde však byl jaký kout,
pavouci síť nám zavěsili.
Museli jsme je každou chvíli
smetákem odtrhnout.

Ač od těch dob je nevyháním,
jsem věčně bez peněz.
Co kdyby - vzdechnu s pousmáním
a laskavě se dívám za ním
pavoučku, klidně lez.

Až tuhle! Mezi dvěma klasy,
když po dešti jsem šel,
spatřil jsem síť. To bylo krásy!
A tolik stříbra nikdy asi
jsem pak už neviděl.

Jaroslav Seifert

Na pamiatku (nielen) jednej prechádzky...