Misty Ireland 2 - The Seaside

Malá riečka alebo veľký potok, ktorý sa vlieva do mora


Prišli sme tam v čase odlivu, keď more odkrýva kúsok zo svojho dna. Prevažne chaluhového...:-)


Oplatilo sa pozerať pod nohy aspoň tak ako na more. Vždy bolo na čo pozerať...


Na neďaleké kopce pretínajúce more...


...zasvietilo na pár sekúnd svetlo. Som rada, že som ho neminula...:-)


Zbierali sa okrem zážitkov aj morské suveníry




Mušľa s kvietkami :-)


Medzi chaluhami a mušľami sa objavili aj iné objekty na pozorovanie. A rozmýšľanie, ako sa tam objavili...


To the open sea


Zrúcanina Carlingfordského hradu s mostom nad cestou. Skvelá kombinácia :-)


Z ľavej strany hradu more, z pravej most a vozovka


Loď uviaznutá na plytčine za odlivu. Smutná a opustená...


Prístavná premávka: v ľavom pruhu auto, v pravom loď :-)




Danka a Evka (riadna dáždnikovská fotka, ako sa na upršané Írsko patrí :-))

Misty Ireland

Ani typické oblačné a daždivé počasie nás neodradilo, práve naopak (teda aspoň v mojom prípade :-)) Dostali sme tu v Dubline vzácnu návštevu zo Slovenska, kamarátku Danku s jej priateľom Robom, obaja nadšení cestovatelia, členovia akéhosi tajného geograficko-cestovateľského krúžku, ktorý hľadá záhadné "kešky". Na viac sa ma nepýtajte, viac toho neviem...:-) Každopádne ich hostitelia Evka s Edgarom láskavo súhlasili zobrať na výlet aj mňa a Danke s Robom láskavo neprekážalo, že sa budeme tlačiť traja na zadnom sedadle...:-)



Hnusné počasie? Pre niektorých možno. Pre mňa typicky írske, svojím spôsobom krásne a veľmi podnetné, v mnohých smeroch


The beauty allways finds its way...


Fairytale mist, my favourite :-)






Odpočívadlo pri ceste a hrob španielskej šľachtičnej, ktorá sa vydala za írskeho lorda, avšak keď prišla sem a uvidela, čo všetko zanechala doma, aby to vymenila za chudobu a írsku hmlu, od žiaľu zomrela


...chlapík ževraj mal zdediť z tejto zeme všetko "kam až jeho oko dovidí"... Nuž, veľa toho nenavypozeral. Nečudo, že bola šľachtičná taká sklamaná...


Avšak bola som prekvapená, kam až ďaleko sa dá predsalen dovidieť na týchto miestach... A a kam až docestovať. A vytušiť ešte viac...


Husto mrholilo a fúkal silný vietor. Hmla sa pred našimi očami pohybovala vo veľkých chuchvalcoch obrovskou rýchlosťou. Bolo to fascinujúce, nikdy predtým som to ešte nevidela


Nás nezastaví búrky čas :-)


Všadeprítomné ovečky, huňaté, dobrácke. Človek mal chuť ísť ich pohladkať za ušami ako psíka...:-)




Robo a Danka :-) ("...ach, čo ja za bremeno musím vláčiť na svojich pleciach..." ;-))

Páže

Jedna z mojich najobľúbenejších. Super text, vymakaná hudba. Klip je trochu nemotorný, ale môže byť. Je originálny a urobený dobre, vzhľadom na to, že je o čom je. Mohol byť desaťkrát horší. Staršie Luckine piesne sú veľmi dobré, škoda, že v súčasnosti skĺzava viac ku komerčnosti a monotematizmu... (aj keď sa v jej textoch ešte stále nájdu pekné metafory a nápady, ne že ne...:-)



(hudba Jiří Vondráček, text Hana Sorrosová, spev Lucka Vondráčková)

Cesta Lesom

Čo takto prejsť sa do lesa? Išli by ste? Jasné, lákavá ponuka... A to nielen v nedeľu, keď je vonku príjemne a človeku sa nechce sedieť doma.

A čo takto prejsť sa životom..?
Čo ak takáto otázka zaznela aj pred naším narodením? Súhlasili sme, a tak sme tu. Vstúpili sme do života ako do lesa, a teraz ním putujeme. Niektorí blúdime, iní zasa kráčame rezko a cítime sa ako doma. Niektorí pozerajú, čo by kde vzali, podaktorí zas nakúkajú bojazlivo za každý strom, čo sa za ním skrýva. Sme na „prechádzke“. (Ani nie v zmysle, že si vykračujeme, ale že niekadiaľ iba prechádzame.) A veľa ľudí by sa zhodlo na tom, že mnohokrát nie až takej príjemnej. Zhodlo by sa na tom, aký je les krutý, nehostinný a nebezpečný. Iní by zasa povedali, že les je nádherný, len si treba dávať pozor, aby sme nezablúdili, a obracať sa, aby sme v ňom nezahynuli. Ako je to vlastne..?

Les je stále ten istý, nemení sa. Jediný rozdiel je v tom, či kráčame lesom za Svetla, alebo v tme. Keď je tma, čiernočierna bez svitu hviezd alebo mesiaca, že nevidieť ani keď si zamávame rukou pred očami, ide sa ním ťažko. Potkýname sa, sme doškriabaní od konárov, výmoľov a pňov až do krvi, padáme a vstávame len preto, aby sme znovu spadli. Blúdime a nevieme kadiaľ, bojíme sa všetkého, každého zvuku, každého ďalšieho kroku, číhajúcich dravých zverov, a hlavne svojich vydesených predstáv. Každý krok je pre nás len bolesť a strach, je nám chladno, sme premočení, unavení, zúfalí...

Ale stačí, aby sa v lese rozosvetlilo, a naša cesta vyzerá úplne inak. Odrazu vidíme, kadiaľ ideme, kam máme stúpať, kde je pevná zem a kde iba mokraď; môžeme sa vyhýbať konárom a neschodným výmoľom a nájsť lesnú cestu. Pretože nejaká cesta na obzore sa vždy objaví, aj keď práve nevieme, kde sme – len treba stále kráčať vpred. Môžeme si cestu rozvážiť, rozhodnúť sa, kadiaľ pôjdeme, môžeme sa vyhnúť miestam, kde by sme potme zapadli. Svetlo je pre nás ochranou, vodcom a priateľom. Ukazuje nám cestu. Za svetla máme možnosť les spoznať, vidieť na akých princípoch funguje; môžeme ho pochopiť a zapojiť sa do neho. Les nás bude podporovať rovnako ako my spätne budeme mať radi a podporovať les. Dokonca si cestu môžeme vychutnávať, môžeme vnímať krásu okolia a nechať ju na nás pôsobiť. Môžeme objavovať nové veci, sú pre nás prístupné, môžeme ich pochopiť. Les je naším priateľom.

Avšak väčšina ľudí vyberá cestu temnotou. Niektorí preto, že si nedovidia ďalej od nosa a pýtajú sa, čo z toho budú mať oni, keď im dajaký strom skríži cestu. Alebo z pohodlnosti, lebo sa im nechce prácne hľadať cestu po Svetle, vyberať z možností a zisťovať, ktorá cesta je správna a kadiaľ sa pôjde najlepšie; radšej sa budú potĺkať a udierať po tme, akoby mali niečo vo svojom živote zmeniť. Alebo sa boja toho, čo uvidia; boja sa prevziať zodpovednosť za svoju cestu, desia sa toho, ako budú oni sami a ich skutky vo Svetle vyzerať. Možno im vyhovuje len tak sa potĺkať, nevediac kam idú, a nadávať na „krutý“ život plný škrabancov a pádov a v tom najhoršom prípade sa ešte pritom cítiť dôležitý.

Máme slobodnú vôľu, takže si môžeme vybrať. A mnohokrát si zbabelo vyberáme tmu. Cestu menšieho odporu, aj keď sa to na prvý pohľad nezdá. Cesta Svetlom totiž vyžaduje väčšiu námahu, viac otázok, viac činov. Avšak kto hľadá, nájde; a každá cesta niekam vedie. Aj tá najtemnejšia. V jej prípade to príjemné nedeľné posedenie pri ohníčku asi nebude...

Winter Joys

...by Robert Duncan

His way of capturing is so pure and natural, that his pictures are used as Christmas themes also. And they are close to some of my joys as well. Anyway, everything, of course, depends on our point of view how we looking at the world. To discover, to see, to listen, to live...

Accordion papa

"Papa sat with with me tonight. He brought the accordion down and sat close to where Max used to sit. I often look at his fingers and face when he plays. The accordion breathes. There are lines on his cheeks. They look drawn on, and for some reason, when I see them, I want to cry. It is not for any sadness or pride. I just like the way they move and change. Sometimes I think my papa is an accordion. When he looks at me and smiles and breathes, I hear the notes..."

(Markus Zusak - The Book Thief)

Labutí kúpeľ 2

Mám ešte pokračovanie. Pretože ani tým čľapotaním sa ich očista neskončila. Ba povedala by som skôr, že to bola iba príprava. Prešla som na druhú stranu rieky, pretože tým špliechaním sa mi vzdialili k druhému brehu. Myslela som, že ešte dodatočne cvaknem pár záberov a pôjdem preč, ale... zvrtlo sa to inak. Labutí pár si pekne zašiel na plytčinu a pustil sa do sebagruntovania, voskovania a naprávania pierok. Ani som nedýchala, priblížila som sa k nim tak na dva metre a cvakala som oživot. Labutiam to našťastie neprekážalo, sú už zrejme na ľudí zvyknuté, nevšímali si ma. A ja som urobila tisíc a jeden fotiek...:-)


Keď som vycvakala celú gigovú kartu, povedala som si, že by som sa už mohla ukľudniť a začať labute aj nerušene pozorovať...


...lebo som si uvedomila, že niekedy viac fotím ako pozorujem. Že sa nejakým miestom len precvakám, ale neprejdem ním poriadne, neprežijem ho a nenechám na seba pôsobiť. Spoznávam ho potom dodatočne z fotiek, ale to už nie je ono...


Pozorovala som teda, a prvé, čo mi napadlo, bola dôkladnosť. Pokojná, pravá a samozrejmá. Žiadne odfláknutie, len preto, že to robia po miliónty krát...


Prečistia a prekloktajú si aj hrdlo. Škoda, že si nemôžu vyčistiť krk aj zvonku. Ale keďže ho majú ponorený vo vode najčastejšie, ako si hľadajú potravu, špinavá rieka sa na ich perí za tie roky nezmazateľne podpísala...:-(


Také sú podarené, keď trasú chvostom! (je tu rozmazaný, takže sa ním trasie :-))


Keď si jedna labuť takto prvý krát natiahla krídla, zastihla ma celkom nepripravenú a až som sa zľakla. Nezabúdajte, že som bola od nich len na dva metre, a keď jedna odrazu takto vstala, a alarmujúco zväčšila svoj objem...:-) A ešte to mávanie krídlami vydáva dosť hlasný zvuk, podobný prášeniu obrovskej posteľnej plachty...:-) Ale je to majestátne a krásne...


Miesta, kde sa zobák nedostane, vykefujeme labkou :-)


Sedím tam a sedím už aspoň dvadsať minút (k tomu plus predošlých dvadsať minút fotenia) a labute ešte stále nejavia známky ukončenia svojej očisty. Hovorila som predtým o dôkladnosti? Myslím, že až teraz som si ju začala poriadne uvedomovať...


Ľudia majú upratovania a čistenia malé i veľké, podľa toho, či sa im chce a či majú čas, či sú sviatky, medzi sviatkami alebo všedný deň. Hocikedy len tak trošku, že to "zatiaľ stačí", alebo neupracú vôbec. Labute majú len jedno čistenie. Oni majú sviatky vždy. Vždy naplno, dôkladne, akoby to bolo prvý a posledný krát...


Neviem si predstaviť, že by sa labuť v jedno ráno očistného dňa prebudila a povedala si: "Joooj, dnes sa mi tak nechce... myslím, že to dnes odbavím len tak narýchlo, trochu našuchorím a prepláchnem perie, veď nie som až taká špinavá... Ani voskovať sa veľmi nemusím, veď nie je až taká kosa, môžem si aj trochu vymočiť perie..."


Ich dôkladnosť nevychádza z povinnosti, ale z radosti. Z prirodzenej zvieracej radosti, ktorá naplno prežíva každý prítomný okamih a je v harmónii so všetkým... Myslím, že u nich povinnosť nie povinnosťou, ale samozrejmosťou...


Moje drahé krásne labute... Zasa ma presvedčili, ako sú zvieratá v mnohom o veľký kus vpredu a ako za nimi človek, dokelu, zaostáva...