Ako jesenné listy, čo patria k týmto sviatkom...
...sú oni a aj my...
Len škoda, že tu sa do cintorínov vôbec nedá vojsť, lebo sú zamknuté
To síce chráni náhrobky pred vandalmi, ale zároveň znemožňuje starať sa ľuďom o hroby, a tak chátrajú. A sú opustené, bez jedinej sviečky aj na dušičky...
...a pritom Svetlo je nevyhnutnosť. Najkrajší je cintorín rozsvietený podvečer, keď sa zotmie. Dúfam, že ten náš si už na budúci rok odfotím...
Telá síce ležia v hrobe ako spiace, ale duše idú ďalej. Nech im preto Večné Svetlo svieti nie na odpočinutie, ale na ich cestu. Nech napredujú ďalej úspešne, nech sa zbavia každého bremena, čo ich ťaží a spútava. Nech idú stále za Svetlom, bez strachu. Nech spoznávajú Pravdu, čo oslobodzuje. Smrťou sa nič nekončí. Iba začína. V skutočnosti existuje len jediná cesta. Nie je až taký veľký rozdiel medzi nimi a nami. Preto tieto slová venujem aj nám...
Ako jesenné listy, čo patria k týmto sviatkom...
...sú oni a aj my...
Len škoda, že tu sa do cintorínov vôbec nedá vojsť, lebo sú zamknuté
To síce chráni náhrobky pred vandalmi, ale zároveň znemožňuje starať sa ľuďom o hroby, a tak chátrajú. A sú opustené, bez jedinej sviečky aj na dušičky...
...a pritom Svetlo je nevyhnutnosť. Najkrajší je cintorín rozsvietený podvečer, keď sa zotmie. Dúfam, že ten náš si už na budúci rok odfotím...
Telá síce ležia v hrobe ako spiace, ale duše idú ďalej. Nech im preto Večné Svetlo svieti nie na odpočinutie, ale na ich cestu. Nech napredujú ďalej úspešne, nech sa zbavia každého bremena, čo ich ťaží a spútava. Nech idú stále za Svetlom, bez strachu. Nech spoznávajú Pravdu, čo oslobodzuje. Smrťou sa nič nekončí. Iba začína. V skutočnosti existuje len jediná cesta. Nie je až taký veľký rozdiel medzi nimi a nami. Preto tieto slová venujem aj nám...
2 comments:
pekne a vystizne...
a aspon na pohreby tam ludi pustaju?
Pravdupovediac neviem... Možno sú to staré cintoríny a dnes je moderná kremácia... Ja som tu na pohrebe bola (vlastne nebola) iba raz. Boli sme si s kamarátkou na chvíľu sadnúť do kostola, keď odrazu prišiel kňaz. Omša v tomto čase? To sa mi nepozdávalo... Nuž ale, spýtala som sa kamarátky, či chce ostať na omšu, a ona povedala, že hej, tak sme ostali. A o chvíľku za kňazom... štyria chlapi s truhlou. Na chvíľku sme s kamarátkou zmrzli v prekvapení, potom sme na seba pozreli a mne sa zochcelo niečo strašne nevhodné. Smiať sa. Nie smiať sa, rehotať sa. Pripadalo mi to celé v tej chvíli strašne komické. (To mi pripadá aj teraz, ale už sa môžem. Chudáci tí ľudia na pohrebe. Museli sme si ísť sadnúť do kostola akurát pred pohrebom?!) Vravím kamoške poďme preč a ona že - nebude to nevhodné? Kostol je už plný ľudí a my sedíme vpredu! Ale ja som jednoducho musela vyjsť, a tak sme vyšli... Nuž, to je moja jediná skúsenosť s pohrebom, a vtedy sa nepatrí pýtať ľudí, čo urobia so zosnulým...
Ale nakoniec, ak je modlitba za zomrelého zo srdca, tak sa ráta. Nemusí byť človek priamo na cintoríne...
Post a Comment