V ďalekej krajine, kam iba zopár ľudí občas zablúdi, stál raz nádherný kostol. Bol taký obrovský, že ten, čo stál pri vchode mohol iba ťažko dovidieť na druhý koniec. Mohutnú hlavnú loď lemovali kamenné stĺpy, a vedľa mramorového oltára stál prekrásne vyrezávaný chór. V najvzdialenejšom kúte bol organ; tento organ bol taký zvučný a hlasný, že keď znel, ľudia na míle v okolí mohli zatvárať okenice v očakávaní veľkej búrky. Skrátka, nikde inde by ste taký kostol nenašli; najmä keď bol vysvietený na nejakú slávnosť a zaplnený ľuďmi, mladými i starými. Ale tá najpodivnejšia vec na ňom bolo čarovné vyzváňanie zvonov.
V jednom rohu kostola stála mohutná šedá veža obrastená brečtanom tak dovysoka, ako len bolo vidieť. Ako vravím; dovysoka, ako len bolo vidieť, pretože sa týčila tak ďaleko do oblohy, že iba za veľmi priaznivého počasia mohli ľudia povedať, že dovidia na vrchol.
Na vrchole veže visela zvonkohra Vianočných zvonov. Bola tam odvtedy ako bol kostol postavený, a zvuk jej zvonov bol ten najkrajší na svete. Podaktorí si mysleli, že to bolo preto, lebo ich tam tak vložil a usporiadal významný hudobník, iní zasa vraveli, že je to kvôli tej výšine, v ktorej sa nachádzali, pretože tam bol vzduch čistejší a čírejší; nech to už bolo akokoľvek, každý, kto raz počul zvony zvoniť, tvrdil, že boli tými najsladšími na svete. Niektorí ich opisovali, že zneli ako spev anjelov vysoko na oblohe; iní hovorili, že zvučali ako vietor hrajúci v korunách stromov.
Avšak v skutočnosti ich nepočul nikto už mnoho a mnoho rokov. Starý muž, ktorý žil neďaleko kostola, rozprával, že jeho matka zvykla hovorievať, že ich počula ešte ako malé dievča; a on bol jediný, ktorý tvrdil aspoň toľko. „Viete, boli to Vianočné zvony,“ hovoril, „a rozohrali sa iba na Štedrý večer, keď niekto priniesol malému Ježiškovi dar hodný ich hudby. Niektorí hovorili, že ich rozzvonil vietor, iní zasa, že boli tak vysoko, že ich mohli rozkolísať anjeli.“ Avšak už po mnoho rokov ich nebolo počuť. Hovorilo sa, že ľudia už prestali dbať na to, aké boli ich dary Ježiškovi, takže nič, čo priniesli, si zaslúžil hudbu zvonov nezaslúžilo. Každý Štedrý večer tak bolo vysoko v kamennej veži rok čo rok počuť iba hukot vetra...
Mnoho míľ od tohto mesta, v malej dedinke, kde z veľkého kostola nebolo vidieť nič iba záblesky veže za jasného počasia, žil chlapec menom Pedro a jeho malý brat Pablo. Vedeli veľmi málo o Vianočných zvonoch, ale počuli o bohoslužbe v kostole na Štedrý večer, a mali tajný plán ísť tam a uvidieť tú nádhernú slávnosť.
Štedrý deň bol mrazivo chladný, s pár osamelými snehovými vločkami letiacimi vzduchom a tvrdou bielou škrupinou ľadu na zemi. Tak či onak, Pedro so svojím bratom ticho vykĺzli do blížiaceho sa večera, a i keď bolo v mrazivom vzduchu kráčanie ťažké, predtým, než padla noc, sa prebrodili tak ďaleko, že uvideli svetlá veľkého mesta pred sebou. Už išli vstúpiť do jednej z najväčších brán, keď uvideli čosi tmavo sa črtať na snehu blízko ich cesty, a zostúpili nabok, aby zistili čo to je. Bola to chudobná žena, ktorá zapadla do záveja, príliš unavená, aby mohla nájsť v meste nejaký prístrešok. Snehový závej bol pre ňu ako vankúš, a ona by čoskoro tvrdo zaspala na zimnom vzduchu tak, že by ju už nik viac neprebudil.
Na to všetko prišiel Pedro okamžite, keď si k nej kľakol a pokúsil sa ju prebudiť, ba dokonca ju skúsil potiahnuť trochu za rameno, akoby zisťoval, či by ju mohol dajako odtiahnuť. Otočil jej tvár k sebe, aby jej o ňu mohol trieť sneh, ale keď na ňu potichu chvíľu pozeral, znovu sa postavil a povedal:
„Nemá to zmysel, braček. Budeš musieť ísť sám.“
„Sám?“ vykríkol Pablo. „A ty neuvidíš vianočnú slávnosť?“
„Nie,“ povedal Pedro, a nemohol zadržať priškrtený tón vo svojom hlase. „Pozri sa na tú ženu, zamrzne, ak sa o ňu nik nepostará. Všetci teraz budú v kostole, ale keď sa budeš vracať, priveď niekoho, aby jej mohol pomôcť. Ja ju budem ohrievať, a možno jej dám zjesť aj buchtu, čo mi ešte ostala vo vrecku.“
„Ale ja ťa tu predsa nemôžem nechať a ísť ďalej sám!“ zvolal Pablo.
„Ani jeden z nás sa nepotrebuje minúť služby,“ povedal Pedro pevne. „Cestu do kostola nájdeš ľahko, avšak musíš na všetko pozerať a všetko počúvať dvakrát – raz pre seba a raz pre mňa. Som si istý, že malý Ježiško musí vedieť ako veľmi by som chcel ísť s tebou a zvelebovať ho, a keď budeš môcť, prešmykni sa k oltáru bez toho, aby ťa niekto videl a polož na stôl túto mincu ako môj dar, keď sa nebude nikto pozerať. Nezabudni, kde si ma zanechal, a odpusť mi, že nejdem s tebou.“
S týmito slovami popohnal brata do mesta a veľmi sa snažil zadržať slzy, ako počúval ozvenu krokov znieť ďalej a ďalej v súmraku.
Obrovský kostol bol za noci nádherný. Každý hovoril, že ešte nikdy predtým nevyzeral tak žiarivo a krásne. Keď hral organ a tisíce ľudí spievalo, steny sa tým zvukom otriasali a Pedro za mestskými hradbami cítil, ako sa okolo neho trasie zem.
Na konci slávnosti prišla na rad procesia s kladením darov na oltár. Bohatí a významní muži pyšne kráčali kostolom, aby postavili svoje dary pre Ježiška. Jedni priniesli drahé kamene, iní koše plné zlata tak ťažké, že ich chrámovou loďou mohli niesť len s veľkou námahou. Slávny spisovateľ položil na oltár knihu, ktorú písal dlhé roky. Avšak zvony stále mlčali. Ako posledný zo všetkých predstúpil pred oltár samotný kráľ krajiny. Po kostole sa ozvalo vzrušené šepotanie ako ľudia sledovali kráľa zložiť z hlavy svoju kráľovskú korunu vykladanú drahými kameňmi a položiť ju ligotajúcu na oltár pre Sväté dieťa. „Určite,“ hovoril každý, „budeme počuť zvony teraz, pretože také niečo sa nikdy nestalo..!“ Avšak vo veži stále nebolo počuť nič viac než studený vietor. Ľudia potriasli hlavami; ktosi zahlásil, ako už aj mnohokrát predtým, že nikdy vlastne naozaj neveril na príbeh o zvonkohre a pochyboval, či zvony vôbec niekedy zvonili.
Bolo po všetkom. Slávnosť sa skončila a chór spustil záverečnú pieseň. Odrazu však starý kostolník pri oltári prudko zdvihol ruku na znamenie a organ prestal hrať.
Nastalo hrobové ticho, ani zvuk nevyšiel od nikoho z kostola, ale ako ľudia naťahovali uši, prišiel k nim jemne, ale zreteľne, kolísajúc sa vo vzduchom zvuk zvonov vo veži. Tak vzdialene a zároveň tak jasne a zreteľne hudba znela – oveľa sladšie boli jej tóny ako hocičo, čo predtým počuli; dvíhali sa a padali naspäť do oblohy, že ľudia v kostole na chvíľku sedeli nepohnute, akoby ich niečo držalo za ramená. Potom však odrazu všetci vstali a uprene sa zadívali na oltár, aby videli, čo za dar prebudil tak dlho spiace zvony.
Avšak neuvideli nič; iba najbližší z nich zazrel miznúci tieň malého chlapca, ktorý sa potichu zakradol kostolom a položil Pedrovu malú striebornú mincu na oltár tak, aby ho nikto nevidel...
Raymond MacDonald Alden
No comments:
Post a Comment