Tuesday, March 3, 2009

Cesta Lesom


Čo takto prejsť sa do lesa? Išli by ste? Jasné, lákavá ponuka... A to nielen v nedeľu, keď je vonku príjemne a človeku sa nechce sedieť doma.

A čo takto prejsť sa životom..?
Čo ak takáto otázka zaznela aj pred naším narodením? Súhlasili sme, a tak sme tu. Vstúpili sme do života ako do lesa, a teraz ním putujeme. Niektorí blúdime, iní zasa kráčame rezko a cítime sa ako doma. Niektorí pozerajú, čo by kde vzali, podaktorí zas nakúkajú bojazlivo za každý strom, čo sa za ním skrýva. Sme na „prechádzke“. (Ani nie v zmysle, že si vykračujeme, ale že niekadiaľ iba prechádzame.) A veľa ľudí by sa zhodlo na tom, že mnohokrát nie až takej príjemnej. Zhodlo by sa na tom, aký je les krutý, nehostinný a nebezpečný. Iní by zasa povedali, že les je nádherný, len si treba dávať pozor, aby sme nezablúdili, a obracať sa, aby sme v ňom nezahynuli. Ako je to vlastne..?

Les je stále ten istý, nemení sa. Jediný rozdiel je v tom, či kráčame lesom za Svetla, alebo v tme. Keď je tma, čiernočierna bez svitu hviezd alebo mesiaca, že nevidieť ani keď si zamávame rukou pred očami, ide sa ním ťažko. Potkýname sa, sme doškriabaní od konárov, výmoľov a pňov až do krvi, padáme a vstávame len preto, aby sme znovu spadli. Blúdime a nevieme kadiaľ, bojíme sa všetkého, každého zvuku, každého ďalšieho kroku, číhajúcich dravých zverov, a hlavne svojich vydesených predstáv. Každý krok je pre nás len bolesť a strach, je nám chladno, sme premočení, unavení, zúfalí...

Ale stačí, aby sa v lese rozosvetlilo, a naša cesta vyzerá úplne inak. Odrazu vidíme, kadiaľ ideme, kam máme stúpať, kde je pevná zem a kde iba mokraď; môžeme sa vyhýbať konárom a neschodným výmoľom a nájsť lesnú cestu. Pretože nejaká cesta na obzore sa vždy objaví, aj keď práve nevieme, kde sme – len treba stále kráčať vpred. Môžeme si cestu rozvážiť, rozhodnúť sa, kadiaľ pôjdeme, môžeme sa vyhnúť miestam, kde by sme potme zapadli. Svetlo je pre nás ochranou, vodcom a priateľom. Ukazuje nám cestu. Za svetla máme možnosť les spoznať, vidieť na akých princípoch funguje; môžeme ho pochopiť a zapojiť sa do neho. Les nás bude podporovať rovnako ako my spätne budeme mať radi a podporovať les. Dokonca si cestu môžeme vychutnávať, môžeme vnímať krásu okolia a nechať ju na nás pôsobiť. Môžeme objavovať nové veci, sú pre nás prístupné, môžeme ich pochopiť. Les je naším priateľom.

Avšak väčšina ľudí vyberá cestu temnotou. Niektorí preto, že si nedovidia ďalej od nosa a pýtajú sa, čo z toho budú mať oni, keď im dajaký strom skríži cestu. Alebo z pohodlnosti, lebo sa im nechce prácne hľadať cestu po Svetle, vyberať z možností a zisťovať, ktorá cesta je správna a kadiaľ sa pôjde najlepšie; radšej sa budú potĺkať a udierať po tme, akoby mali niečo vo svojom živote zmeniť. Alebo sa boja toho, čo uvidia; boja sa prevziať zodpovednosť za svoju cestu, desia sa toho, ako budú oni sami a ich skutky vo Svetle vyzerať. Možno im vyhovuje len tak sa potĺkať, nevediac kam idú, a nadávať na „krutý“ život plný škrabancov a pádov a v tom najhoršom prípade sa ešte pritom cítiť dôležitý.

Máme slobodnú vôľu, takže si môžeme vybrať. A mnohokrát si zbabelo vyberáme tmu. Cestu menšieho odporu, aj keď sa to na prvý pohľad nezdá. Cesta Svetlom totiž vyžaduje väčšiu námahu, viac otázok, viac činov. Avšak kto hľadá, nájde; a každá cesta niekam vedie. Aj tá najtemnejšia. V jej prípade to príjemné nedeľné posedenie pri ohníčku asi nebude...

5 comments:

Lucia Bérešová said...

povinne by som to dala na nedelnu kazen do kostola a zakazala pridat a ubrat co len slovo. Ludka, dala som link na moj blog, aby si to precitali aj ludia, ktori ta nepoznaju. Dakujem za tieto slova...

ludmila said...

Najlepšie sa mi písalo vo chvíľach, keď sa mi slová ponúkali akoby samé, že som sa musela poponáhľať, aby som ich stihla vyťukať do klávesnice. Zdá sa, že Svetlo si svoju cestu nájde vždy, len treba byť pripravený po ruke, aby to malo kadiaľ prejsť...:-) Radosť z písania predčí iba radosť keď si to nájde čitateľa, ktorého to osloví. Ďakujem aj ja nastokrát!!!
A tým linkom si ma, Lucka, úplne dostala... na to fakt nemám slov..! :-o ;-))

Lukass said...

Ľudka, dávam dolu klobúk, aj vlasy keby sa dali...naozaj kvalita a cista pravda. len tak dalej a raz sa splni moja predstava o blogovani, ze z blogu sa stane kniha...kniha plnna reality, života a hlavne takýchto perfektných zamyslení.
congratulations

Lucia Bérešová said...

Luky, ked bude treba, ked pridem domov, oskalpujeme, posleme Ludke. Uz googli techniky skalpovania.

ludmila said...

:-DDD Len nič neskalpujte, podaktorí chlapi by dali neviemčo, aby mohli vlasy naspäť prilepiť...:-P Ale ďakujem vám obom. Neviete, ako veľmi si to vážim...