Halloween

Hmmmm... Čo je to vlastne za sviatok? Čo sa tým oslavuje? Strašidlá? Alebo strach samotný..? Alebo žeby veľká sranda..? Ktovie, ako to všetko začalo a aký je prapôvod Halloweenu. V prvom rade je to asi ohyzdná prekrútenina pamiatky zosnulých. Pokračovalo to asi nejakými duchárskymi historkami na skrátenie času alebo na „pobavenie“. Keď sa začali reálni duchovia zosnulých stotožňovať so strašidlami, bol už len krôčik k tomu, aby sa k tým „strašidlám“ pridali kadejaké monštrá, čarodejnice, zombíci a podobne... Hrozné. Zo všetkých tých amerických sviatkov mi pripadá tento najviac pritiahnutý za vlasy. Čím ohyzdnejší démoni, pavúky, kostlivci a umrlci, tým lepšie. Nemám nič proti karnevalom, ak ide o normálnu zábavu a pestrosť a originalitu kostýmov. Vrámci normy. Avšak toto je také prehnané a násilné, až mi je to celé podozrivé. Niekde v podvedomí ľudí je asi ukrytý strach. Nie strach zo strašidiel (i keď neviem, čo by robili tí frajeri, čo sa navliekajú do kostýmov rozkladajúcich sa mŕtvol, keby v noci sami na cintoríne videli ducha mŕtveho človeka). Strach z neznáma. Strach z toho, čo sa s nimi bude robiť po smrti. Z toho, čo si nevedia vysvetliť. Tak sa toho boja, že si z toho radšej robia srandu. A čím väčší strach, tým väčšia, okázalejšia a zvrátenejšia sranda. Snažia sa prehlušiť ten hlas, ktorý ich nabáda na hľadanie odpovedí; možno pre ich duchovnú lenivosť a pohodlnosť, a možno ich desia samotné možnosti odpovedí. Radšej sranda, no nie? Nemýľte sa, nemám nič proti zábave a srande, ale mala by vychádzať z iného základu. Nesmie to byť útek. Ani karikatúra úprimného srdečného vtipkovania a smiechu. Inak, u nás v Easone sa mi z Halloweenskeho tovaru najviac páčil náhrobok s nápisom Your time will come. Hej, sranda to je, ale keby si snáď potom ľudia vzali ten nápis k srdcu, asi by toho tovaru ani nebolo treba tak veľa. A žiť život štýlom „som tu, užívam si život, a čo už príde po smrti, to príde, teraz ma to nezaujíma“ mi pripadá ako cigánsky spôsob života, keď prehajdákajú prídavky (keby aspoň poctivú plácu!) za dva dni, až sa rezne váľajú po dvore, a čo zvyšok mesiaca – to je už mimo ich vedomia. Nuž, nič naozaj krásne a hodnotné v Živote nepríde len tak samo a ľahko. Človek si to musí zaslúžiť. Your time will come! Easonská Halloween party v detskom oddelení (sorry za kvalitu fotiek, málo svetla a ani blesk nespravil zázraky): Tak sa mi to páči. Žiadne uletené horornápady, čo sú len na smiech (ale na taký smutný), ale príjemná atmosféra usmievajúcich sa ľudí, zamestnancov v kostýmoch, kresliacich detí... idylka... ;-) ...a ešte čarodejnice čítajúcej deťom rozprávky...:-) Čarodejnica Magda Halloweenska čierna mačka A ďalšia čarodejnica. Keď si dá dole kostým, bude z nej zasa Sue, jedna z najvyšších bossov celého Easonu. Je fajn, aj posranduje a nebojí sa žiadnej práce, ale ide z nej rešpekt Pirátka z Karibiku Po tom, čo sa jedno dievčatko nahlas rozplakalo, sa gigantické pavúky zamenili za menšie... ...ale megapavúčie siete ostali. Teraz aspoň viem, aké použili v Indianovi Jonesovi, keď točili scény v podzemných chodbách a zabudnutých chrámoch, kam ľudia nevkročili po stáročia. My také totiž predávame..:-) Čarodejnica vrámci Easonskej Halloweenskej výzdoby. Celkom ujde... Zato tento krásavec neujde. Veruže nie. Stojí pri reklamnom stojane na našu kaviaren a otvára si ústa na všetkých zákazníkov, čo prejdú okolo Pre deti je Halloween možno ako nejaký druh rozprávky, ktorý raz do roka ožíva. Hej a ešte aj zroj čokolády a sladkostí...

Uspávanka nad studánkou

Tohle mi dneska, abys spala,
studánka jedna povídala,
když jsem se zeptal, jestli ví,
kde vlastně hvězdy za dne spí.

„Jsem důlek čisté svěží vody
a postýlka hvězd stříbrná,
napít se plaché laně chodí
za horkých nocí z mého dna.

A na cestu jim hvězdy svítí,
aby se nemusely bát,
a až je ráno a den bílý,
do studánky jdou hvězdy spát.“

A studánka, ta nikdy nelže,
protože každá lidská lež
v studánce malé utopí se,
i když je velká jako věž...

Jan Skácel

Podoby jesene

Plnofarebná...


...mnohotvárna...


...uponáhľaná...


...otáľalúca...


...trošku smutná...


...energická...


...pokojná...


...plná kontrastov...


...spájajúca do celku...


...detailistka


Odnášajúca, očisťujúca, odchádzajúca...

To see the beauty... in return...

“Now,” said Hermux to Mirrin. “I want you to lie back and keep your eyes closed.” He removed a spotless white handkerchief from his pocket, unfolded it and dipped it into the water. He refolded it into a compress and placed it over Mirrin´s eyes.
“Keep your eyes closed and hold very still.”
He sat down next to Mirrin and took out his pocket watch.
“What is it, Hermux?” she asked. “What is happening?”
“I´m not sure exactly,” he said. “Let´s wait one more minute. You know, Mirrin, you´ve been very patient with me over the years. You´ve opened my eyes to a lot of new things. Like your paintings and the opera and this idea of trying to be a careful observer of the world. The last few weeks in particular I´ve given a lot of thought to the idea of beauty. I´ve never really taken the time to do that before. And I´ve come to agree with you. I do have a sense of beauty. And I have finally thought of something that I would find very beautiful. Something that I would like to see.”
"What is it? Tell me!”
“It´s this,” said Hermux, checking his watch.
He peeled away his handkerchief from Mirrin´s eyes. And he helped her to her feet.
“Now,” he said hopefully. “Open your eyes.”
And Mirrin did.
She stood motionless for a moment, and then she walked very slowly towards the window without saying a word. She looked out at her garden which she had not seen for three years. She saw the honeysuckle on the gate. She saw the grass that needed cutting. She saw the peonies fallen over from the afternoon rain. And when she turned away from the window she saw her dear friend Hermux standing beside her.
“I can see,” she said simply.
“And that is every bit as beautiful as I imagined,” said Hermux with a smile.

(Michael Hoeye - Time Stops for No Mouse)

I don't know why, but I didn't fancy reading this book at the beginning. I wanted just return it to the library without reading, but something made me do a thing I rarely do. Read the end of it. I read it, it made me cry and long to devour whole book . And I discovered much more there...

What Time is it?

Sometimes the different point of view is needed...:-)

To see the beauty is to be thankful...

Hermux Tantamoq, watchmaker and respectable mouse, was asked by his good friend Mirrin who was blind, to describe the everyday beauty and write it down to the sketchbook, to read her later. This is what he wrote every day in the evenings according to what he´d experienced:

"Thank you for friendship most of all. Thank you for cufflinks. And for singing larks dressed up like carnival moths. Thank you for dark theatres. For mousetraps even. Thank you for Terfle. For cotton sheets and soft pillows and apple juice. And cheese.

Thank you for surprises, for adventure. Thank you for nice mice like Blanda Nergup, for intrigue, for rascals like Nock Noddem, for sceptical policemen. Thank you for elevators and trams and newspapers. Thank you for friendly neighbours. For rules to follow and rules to break. And thank you in advance for a good night´s sleep.

Thank you for unexpected surprises. Thank you for airmail. Thank you for gossipy postmice. Thank you for corner grocers. For sandwiches and honey fizz. For scary news and narrow escapes and trolleys and shopping-bags. Thank you for loyal pets and bold adventurers (and adventuresses). Thank you for hidden tribes and secret formulas and peculiar neighbours and snoopy reporters. Thank you for installation art. And snacks. And for a safe place to lay my head at night.

Thank you for good friends like Pup. And Terfle. Thank you for hope. For lights in windows. For finding the way home. Thank you for the scent of fresh mown hay. For picnics. For sunsuits. For moonlit rivers, and apple orchards, and foggy drives. Thank you for doughnuts. And locks on doors."

(Michael Hoeye - Time Stops for No Mouse)

A beautiful story, offering more than ordinary action, written with soft humor making you maybe not bursting with laughter, but smiling the whole time you read it...

Wicklow 2 - Pri ohni

Počasie nám prialo, obloha sa nemračila, len predvádzala svoje oblakové umenie, tak sme si mohli založiť ohník... "Když chceme sedět u pece, musíme mít dřevo..." Najprv Veronika... ...potom Tomáš. Potom ešte aj ja, ale mňa už nemal kto cvaknúť...:-) Sekierku nemáme, lámeme ako môžeme Ohník už horí, prikladať treba len občas, môžeme si zahrať... Trubač Tomáš :-) Muzikanti. Tomáš stíhal okrem didgeridoo aj paličky a vajíčko... Pri ohni máme konečne čas zastaviť sa, porozprávať sa, postáť a všímať si. Poobzerať sa poriadne vo svojom vnútri a okolo seba... ...nedá sa odolať pôsobeniu mocných skál... ...a započúvať sa čo všetko dokáže voda predviesť a porozprávať... A zaspievať... Keď na nejakom mieste pobudneme a iba ním rýchlo neprejdeme, dovolíme mu na nás zapôsobiť a naladíme sa naň... ...aj obloha má stále nové a nikdy nekončiace nápady... Tu sa skamarátili stromy s kameňmi. Každý má ten svoj. Kto ich zoznámil, kto ich k sebe priviedol a o čom sa rozprávajú..? Sledovali sme, ako dokážu plamene tancovať na hudbu... Objavili sme motýľa, ktorý ešte nevie lietať... ...a starú mincu, zabudnutú v tráve... Keď chceme mať dobrú pahrebu na živánsku, musíme prikladať... Takto vyzerá v nespracovanej podobe... ...making ready... Ready to go... ...straight to the oven... ...and the best part. Vydarila sa fantasticky Ešte posledný pohľad do ohňa, kým dohorí, poslednýkrát sa ohrejeme a ideme domov. Ostala len vôňa ohňa na šatách a vo vlasoch... Jo, a ešte bonus. Ukážka ako hrá Tomáš na didgeridoo. Žial, zvuk nie je najkvalitnejší, lebo v pozadí mu konkuruje šum vodopádu...